Historia obce

Až koncom 14. stor. sa obec dostala po prvýkrát do písanej histórie. V listine z r. 1398, ktorou kráľ Žigmund Luxemburský daruje Beckovské panstvo vojvodovi Ctiborovi zo Ctiboríc, sa spomína pod názvom Iwany. Pisár listiny Majeta Korvína z roku 1471 ju píše už takmer pod súčasným názvom - Iwanovche.

Najstarším dokumentom prinášajúcim údaje o obyvateľoch Ivanoviec je urbár Beckovského panstva z roku 1522, ktorý nás informuje okrem iného o tom, že v tomto roku bol v obci richtárom Fabian Holar, prísažnými Ján Šeno, Anton Zerav, Mišo Košata, Lukáš Barlovašovič a Prokop Brodek. Obyvatelia Ivanoviec sa venovali poľnohospodárstvu, pestovali obilniny - ovos, pšenicu, jačmeň, suržicu, ale i vzácny šafran. Beckovskému panstvu museli odovzdávať, podobne ako Melčičania, chmeľ, hrach, proso a semenec, pol voza sena, voz dreva, kapustu, vajcia, koláče, sliepky a hus, maslo, syr. Spoločne dávali všetci sedliaci ročne 3 ovečky, jedného vola, 2 dobre vykŕmené ošípané. V obci boli už vtedy dva činné mlyny, od ktorých platili panstvu jeden zlatý. V časoch tureckej nadvlády v roku 1664, keď sa spomína richtár Martin Paška, museli platiť mlynári Ján Kamenický a Ján Klenovič spolu s 11 rodinami sedliakov a celou dedinou až 11 199 akče.

Ivanovce boli v 16.-17. stor. veľkou kuriálnou obcou - vlastnili ju zemanské rodiny v rámci Beckovského panstva. Po roku 1598 to boli Bánfiovci a Nádasdyovci, ktorí si rozdelili majetky i poddaných. Svoju časť zálohovali aj významné šľachtické rody Podmanických a Záblatských. Po vymretí Bánfiovcov a vytvorení komposesorátu sa po roku 1648 majetky Beckovského panstva dedením dostali do držby viacerým šľachtickým rodinám. Komplikované boli vlastnícke pomery aj v samotných Ivanovciach. Najskôr ich vlastnili Jakušišovci, neskôr pribúdali rodiny Príleských, Ambro, Podhradský, Revayovci, Rakovský, Beréni, Seréni, Esterházi, Súľovskí, Erdödy. Svoje kúrie a majetky tu mali i ivanovskí zemania Ďurikovičovci, Chrapkovci, Mikoviniovci, Imrich Frankner, Gašpar Zirčič a Melčickí.

Obec mala na konci 16. stor. 71 domov, v časoch nadvlády Turkov 53 domov, v roku 1720 mala 52 daňovníkov, spomínajú sa i vinice, v prvom Jozefínskom sčítaní v roku 1784 už napočítali 107 domov a 700 obyvateľov, v roku 1828 bolo v obci 99 domov a 981 obyvateľov. začiatkom 20. stor. bývalo v Ivanovciach 911-942 obyvateľov, dnes žije v obci okolo 795 ľudí.

Väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, chovom oviec, dobytka, po roku 1918 tkaním plátna a kobercov.

V roku 1919 bolo založené Spotrebné družstvo, ktoré v roku 1951 splynulo s Jednodou SD Trenčín.

Úverové družstvo bolo založené v roku 1927. Svoje priestory malo v jednej miestnosti družstvnej budovy.

Dobrovoľný hasičský zbor bol založený v máji 1926, po desiatich rokov však zanikol, znovu začal pracovať v roku 1938. Prvým veliteľom hasičov bol v rokoch 1938-48 Bohumil Bartoň.

Z kultúrnych dejín treba spomenúť významného uhorského polyhistora Juraja Ďurikoviča, ktorý sa narodil v Ivanovciach 12. 7. 1783 a zomrel pred 150 rokmi 25. 1. 1848 v Pezinku. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Vyštudoval právo, pracoval na panstve grófa Zičiho v Pustých Úľanoch, od r. 1812 bol úradníkom Bratislavskej stolice, neskôr sudcom Trenčianskej, Mošonskej, Györskej stolice. Svojím stavovským povedomím, zemianskou nacionálnou ideológiou a politickými názormi predstavoval typického príslušníka slov. zemianstva I. polovice 19. stor. Venoval sa histórii, kultúrnym dejinám, napísal viacero správ, ktoré však zostali v rukopisoch. Podľa svojho veľkého vzoru - Mateja Bela - chcel spracovať historicko-geografické opisy jednotlivých uhorských stolíc.

Na južnom okraji obce sa končí jeden z výbežkov Bielych Karpát. Poloha zvaná "Skala", výrazne dominuje nad širokým údolím Váhu. Dnes je zo severnej strany oblámaná kameňolomom a jej východná časť musela ustúpiť stavbe železničnej trate. Vďaka zvýšenej polohe i blízkosti veľkého vodného toku, ktorý tvoril prirodzenú ochranu z východnej strany, bol tento terénny útvar v dávnej minulosti vyhľadávaným miestom na osídlenie pravekým obyvateľstvom.

Najstaršie doklady o osídlení "Skaly" pochádzajú zo staršej doby kamennej. V priebehu rokov 40 000 - 30 000 pred n. l. tu táborili obyvatelia so szeletskou kultúrou a zanechali nám po sebe dokonale vyhotovené kamenné štiepané nástroje: hroty listovitého tvaru, čepele a škrabadlá.

Po tomto prechodnom osídlení zostala skalná, sprašou pokrytá plošina celé tisícročia opustená. Až v mladšej dobe kamennej, na prelome štvrtého a tretieho tisícročia pred n. l., rozkladala sa na "Skale" znovu neveľká osada, už nie kočujúcich lovcov, ale usadlých roľníkov. Z ich osady sa zachovali však iba nepočetné objekty a zvyšky keramiky.

Plného využitia sa lokalita dožíva až na sklonku mladšej doby kamennej, na prelome tretieho a druhého tisícročia pred n. l. Ľud tzv. bošáckej skupiny (pomenovanej podľa neďalekej Bošáce) tu vybudoval rozsiahle sídlisko. Archeologickým výskumom sa tu však podarilo zachrániť pravdepodobne iba jeho okrajovú časť - jadro osady sa nachádzalo v tej časti, ktorá padla za obeť kameňolomu. Zvyšky zo zrútených stien domov označujú miesta bývalých obydlí so zrubovou konštrukciou. Sú to zatiaľ najlepšie zachované doklady o forme obydlí z konca neskorej doby kamennej na Slovensku. Početné zvyšky hlinených nádob sú pekne zdobené rozlične zostavenou kolkovanou výzdobou, odtlačenou do ešte nevypáleného povrchu nádob malým dreveným alebo kosteným kolkom. Okrem zvyškov nádob sa našli aj kamenné sekerky, štiepané kamenné nástroje, hlinené tkáčske prasleny a kostené šidlá.

Najvýznamnejšie sídlisko sa rozkladalo na "Skale" v staršej dobe bronzovej. V 16. stor. pred. n. l., v dobe maďarskej (podľa obce Maďarovce na južnom Slovensku), tu bola rozľahlá opevnená osada. Z tejto doby sa na západnom Slovensku zistilo pomerne veľa sídlisk, okolo niektorých sú pozoruhodné mohutné opevnenia, ktoré pozostávali z hlbokých priekop a valov. Aj osada v Ivanovciach bola opevnená takýmto spôsobom. Od ostatných sa však líši použitím kameňa na spevnenie pravdepodobne vonkajšej steny valu. Je to jeden z najstarších dokladov kamennej architektúry na Slovensku, ba vôbec v celej strednej Európe. Opevnenie obtáčalo osadu pravdepodobne iba čiastočne, najmä z južnej a západnej strany, odkiaľ bol na ňu ľahký prístup. Sama osada sa nezachovala.

Vzhľad a vnútorné členenie osady nie sú známe. Len v priestore medzi oboma priekopami sme našli hlinené deštrukcie, ktoré by mohli pochádzať zo zrubových stavieb. V priestore za vonkajším priekopom boli viacere typické zásobnicové jamy s charakteristickým úzkym hrdlom a širokým dnom, slúžiace na úschovu obilia. Z oboch priekop, aj z ostatných objektov maďarovskej kultúry pochádza veľké množstvo keramiky a aj rozličné drobné predmety z kostí (šidlá), hliny (prasleny) alebo kameňa (sekerky). Najvzácnejším nálezom je však nesporne poklad - svojrázna klenotnica jednej z vtedajších obyvateliek osady, ktorá si svoje šperky starostlivo uschovala, avšak viac sa po ne nevrátila.

Okrem sporadických nálezov zo strednej doby bronzovej zostala lokalita po zániku opevnenej osady maďarovskej kultúry znovu na niekoľko desaťročí opustená. Prechodnú prítomnosť človeka v mladšej dobe bronzovej signalizuje niekoľko črepov z tohto obdobia a ďalší hromadný nález bronzových predmetov.

Keď osadu v mladšej dobe bronzovej opustil jej posledný obyvateľ, zostala "Skala" definitívne opustená. Dnešná dedina Ivanovce je umiestnená na prístupnejšom a najmä rozľahlejšom mieste. Okraje bývalého pravekého sídliska obrástli krovím a na jeho temeni sa vlní obilie.

PhDr. Viera Němejcová - Pavúková, CSc.
Krásy Slovenska, 1978